Zrkadlá na chlapčenských záchodoch, nízkoprah v centre mesta, aktívne zapájanie verejnosti. Ako sa mení Trenčín aj vďaka participácii?

Na dianie v mestách sa rozdielne pozerajú deti, starí ľudia, cudzinci a cudzinky či ľudia so zdravotným znevýhodnením. Kristína Milová a Petra Strečková sú tu na to, aby ich počúvali. Sú zohranou dvojkou Inštitútu participácie mesta Trenčín. V miestnej pražiarni Coffee Sheep pri hrádzi na Biskupickej sme sa (nielen) o ich práci rozprávali pri výberovej káve. Kam Trenčín posunula participácia alebo spolutvorba – hodnota, na ktorej záleží vedeniu a postupne aj samotnému obyvateľstvu? V čom je Trenčín, oproti iným mestám, výnimočný?

Nech sa vám rozhovor s Kristínou a Petrou príjemne číta.

Aká bola vaša cesta k práci v Inštitúte participácie tu v Trenčíne?

Petra: Na mestskom úrade som začala pracovať pred vyše dvoma rokmi. Participácii som sa trochu venovala už počas štúdia verejnej správy a regionálneho rozvoja, neskôr pri práci na obecnom úrade. Participáciu som vnímala najmä cez tvorbu dotazníkov a zisťovanie potrieb. Bola to mylná predstava – neúplná. Chýbali mi v nej napríklad perspektívy budovania povedomia u obyvateľstva, ich prepájanie. Netušila som, koľko rôznych druhov verejných stretnutí a foriem dopytovania vôbec existuje. Ešte zo školy si pamätám poučku, v ktorej sa hovorilo – mestá sú spravované. Dnes sa mi, naopak, páči myšlienka, že sú spolutvorené nami všetkými. Veľmi ma to baví.

Kristína: My sme s mužom bývali v Bratislave, mali sme byt, pokojný život. Pri deťoch som ale zistila, že sa chcem vrátiť domov – do menšieho a kompaktného mesta, do Trenčína. Bola som ešte na materskej, keď sme sa sem presťahovali. Ako dobrovoľníčka som sa zapojila do malého lokálneho festivalu Priestor. V tom čase, niekedy v septembri 2020, Trenčín spustil svoju kandidatúru na Európske hlavné mesto kultúry 2026. Z dobrovoľníctva sa popri materskej vykľula práca na úrade na malý úväzok. Bola som spojkou medzi umeleckou komunitou festivalu a mestom.

Predpokladám, že v tom čase si sa začala zoznamovať s konceptom participácie v meste.

Kristína: Áno, zapojila som sa aj do outreach aktivít – robili sme fokusové skupiny s obyvateľstvom. V rámci tvorby Bid booku, strategického dokumentu o dlhodobom rozvoji Trenčína ako mesta kultúry, sme sa ľudí pýtali na ich potreby a predstavy o meste a jeho budúcnosti. Bol to dlhý proces, trvalo to približne tri a pol roka. Vždy ma lákalo pracovať pre verejné inštitúcie a na verejných projektoch, potvrdilo sa mi to.

Potom ste sa obe stretli už priamo v Inštitúte participácie?

Kristína: Áno, presne tak. Ešte dodám, že aj samotný inštitút vznikol vďaka prípravám Trenčína na Európske hlavné mesto kultúry 2026. Cieľom bolo, aby potom, čo sa projekt európskeho hlavného mesta skončí, zostalo na úrade niečo funkčné. Takto vznikla na Útvare územného plánovania mesta aj pozícia mestského kurátora.

Čo je úlohou mestského kurátora? My takého, myslím si, v Bratislave nemáme.

Petra: Kurátor je špecialistom pre verejný priestor. Rieši v ňom všetky prvky – od už existujúceho vizuálneho smogu až po asistenciu pri nových projektoch, aby nevznikal ďalší. Kristína: Vďaka nemu dnes máme v Trenčíne aj manuál tvorby verejných priestorov či manuál pre reklamu. Omar Mirza, náš mestský kurátor, už dlhšie komunikuje aj so súkromným sektorom a s firmami. Pre nich majú tieto manuály len odporúčací charakter, ale chceme, aby sa nimi postupne začali riadiť aj oni. Mnohí majú strach, že ak odstránia spred svojich prevádzok svoje rôznorodé reklamné plochy, ľudia do nich zrazu prestanú chodiť.

V akom štádiu bola participácia v meste predtým, než ste v roku 2023 vytvorili na mestskom úrade samotný Inštitút participácie?

Kristína: Nemôžem nespomenúť obrovský mestský projekt z roku 2012, Trenčín City. Na strategickom plánovaní mesta sa vtedy podieľalo obrovské množstvo odborníkov a odborníčok na architektúru či územné plánovanie. Hoci sa roky z ich návrhov nič neimplementovalo, z ich materiálov sme nakoniec čerpali pri príprave na Európske hlavné mesto kultúry, aj pri tvorbe Inštitútu participácie. Za to vďačíme nášmu primátorovi Richardovi Rybníčkovi. Na mesto sa pozerá z dlhodobého hľadiska, v horizonte niekoľkých rokov dopredu. Často od neho počuť vetu – ja už tu síce ani nebudem, ale…

Poďme sa teda pozrieť na doterajšiu prácu inštitútu. Zaujíma ma váš úplne prvý participačný projekt – s poštárkami a poštármi.

Petra: Naším cieľom v prvom rade je, aby o nás a našej práci vedeli aj kolegovia a kolegyne z iných útvarov a aby vďaka tomu, že existujeme, získavali relevantnejšie dáta pre ďalšie rozhodovanie o meste. Prvý projekt, ktorý sme si v rámci inštitútu v roku 2023 vymysleli, sa týkal vnímania úrovne cyklistickej infraštruktúry v jednotlivých mestských častiach Trenčína z pohľadu poštárov a poštárok. Práve oni totiž doručujú zásielky ľuďom po celom meste denne za každého počasia na bicykli. Aspoň sme si to mysleli.

Ako to myslíš?

Petra: Trenčín je rozdelený do štyroch mestských častí, s doručovateľmi a doručovateľkami sme sa stretli v každej z nich. Iba vďaka tomu sme zistili, že na juhu, kde je najväčšie sídlisko v Trenčíne, bicykel vlastne ani nevyužívajú.

Kristína: Juh je môj hood. Celé naše sídlisko je v kopci, takže tu by si s bicyklom a s celým nákladom skôr ublížili. Sem chodia peši.

Ako tento participačný projekt nakoniec dopadol?

Petra: V zásade sme sa pri tejto prvej skúšobnej participácii stretli s veľmi praktickými spätnými väzbami pre mesto, ktoré sme posunuli ďalej na mestský úrad. Od žiadostí o ostrihanie kríku, aby sa zlepšila viditeľnosť, cez opravu chodníkov až po bezpečnosť v konkrétnych úsekoch. Narazili sme na fakt, že rozpočet mesta nedokáže promptne reagovať na veľké zmeny. Vždy je fixovaný na rok alebo na finančný strop v rámci konkrétnej problematiky. Niektoré veci sa teda dali zariadiť v krátkej dobe, napríklad ostrihať krík pre lepšiu viditeľnosť. Iné veci, ako sme zistili, už boli v pláne mesta v strednodobom hľadisku, len ľudia o tom nevedeli. Na základe podnetov od poštárok sa nám dokonca podarilo ich posúriť. Na veľké opatrenia, ako je preložka vyťaženej cesty, aby bola bezpečnejšia, sa ešte čaká.

Vnímam, že veľkou témou vášho inštitútu je spolupráca s mladými ľuďmi. Venujete sa tvorbe participatívnych rozpočtov na ôsmych základných školách, ktoré zriaďuje mesto. Majú o to záujem?

Kristína: Musím to povedať – na Slovensku to na základných školách robíme ako jediní. Teraz v septembri nás čaká už tretí ročník.

Petra: Keď sme s projektom začali, školám sme to dali ako povinnosť – nech si to vyskúšajú všetci. Druhý ročník už fungoval na dobrovoľnej báze a prihlásili sa doň všetky školy.  

Ako to funguje?

Petra: Snažíme sa dať žiactvu v školách moc rozhodovať. Finančný aspekt je v tomto prípade vlastne ten úplne posledný, hoci projekt je o tvorbe a použití rozpočtu, konkrétne tisíc eur na školu. Dôležitá je cesta k využitiu týchto peňazí – diskusia o tom, čo by im pomohlo cítiť sa v škole lepšie, obhájiť si svoje potreby nielen medzi rovesníkmi, ale aj pred učiteľstvom, prípadne pred nepedagogickými zamestnancami, pred rovesníkmi aj pred vedením.

Kristína: Spoločne sa tak učíme, že aj ich hlas má silu, že je dôležité sa ozvať. Budujeme v nich porozumenie k demokracii a k aktívnemu občianstvu miesto k nenávistným komentárom na Facebooku.

Jedno z malých participatívnych opatrení, ktoré si žiactvo odsúhlasilo, bolo umiestnenie zrkadiel nielen na dievčenské, ale aj na chlapčenské záchody. To sa môže zdať ako triviálny problém, ale myslím si, že to v škole mohlo odbúrať niekoľko stereotypov o chlapcoch a koniec koncov aj o dievčatách.

Kristína: Áno, to je jeden z tých prípadov, keď sa vedenie školy trochu zahanbilo, že im to dovtedy nenapadlo. Prečo by sa chlapci na seba nechceli pozrieť do zrkadla? V škole vyhrala trefná kampaň na zrkadlá, zapôsobila na všetkých. Aj to je totiž súčasťou projektu – efektívny marketingový plán a dobrá prezentácia.

Koľko rokov majú žiaci a žiačky, ktorí sa na participatívnych rozpočtoch vlastne podieľajú?

Kristína: Siedmaci a ôsmaci väčšinou projekty navrhujú, vyberú si svojich reprezentantov a potom už závisí, ako sa školy rozhodnú – či za svoje nápady lobujú pred celou školou alebo chodia po triedach. Je to výborný balíček skúseností, ktoré pri tvorbe participačných rozpočtov počas roka dostanú. Od prvotnej myšlienky cez jej presadenie až po konkrétny plán, marketingovú stratégiu vrátane vizuálnej stránky projektu až po finálnu realizáciu.

Spomeniete si, aké projekty v školách za tie dva ročníky, čo máte za sebou, vyhrali?

Petra: Veľmi úspešná bola prespávačka v škole. Až tak, že sa rozhodli zopakovať si ju znova, opäť si ju zafinancovali z participačného rozpočtu.

Kristína: V inej škole sa nechali zaškoliť o dobrovoľníctve, zaujímalo ich, ako sa takéto akcie organizujú a koordinujú. Potom sa do jednej sami pustili. Rozhodli sa, že si chcú vymaľovať chátrajúci plot. Pritom zistili, že na vymaľovanie plota potrebujú od mesta špeciálne povolenie, pretože išlo o pamiatku. Nakoniec im na akciu v sobotu prišlo okolo 120 ľudí – zalarmovali rodičov aj komunitu okolo školy. Tá im na samotný projekt aj finančne prispela. Okrem farieb a potrieb na maľovanie mali aj občerstvenie.

Petra: Jedným zo zaujímavých projektov, na ktorom naozaj participovala skoro celá škola, je Summer ples. Decká sa v škole veľa pýtali, chodili za ľuďmi, diskutovali. Pritom prišli na to, že jedna z kuchárok je DJka, spravila im hudobný program. Našli aj žiačku, ktorú baví fotografia, takže im celý ples nafotila. Výborná spolupráca.

To sú neoceniteľné skúsenosti s pravidlami v meste, tvorbou reklamy, mladí si zlepšujú prejav a získavajú sebavedomie. Okrem tisíceurového rozpočtu, ak tomu správne rozumiem, fundraizujú aj od komunity okolo školy.

Kristína: Áno, oblasť financovania ich projektov by sme ale chceli posunúť o kúsok ďalej. Aktuálne sa snažíme spolupracovať v rámci tvorby participatívnych rozpočtov aj so súkromnými firmami. Dávame im príležitosť prispieť, napríklad pred Vianocami alebo v rámci svojich dobročinných aktivít, okrem charity aj na projekty v školách. Prinášame tak do projektu ďalší prvok participácie.

Petra: Okrem toho, na začiatku školského roka hrávame v školách s deťmi hru Nie je mesto ako mesto od Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Deti sa v nej rozdelia do skupín, do mestských častí ako sú Bifľošská, Špinavá alebo Ignorantská. Ich úlohou je diskutovať o problémoch a konkrétnych riešeniach na zlepšenie života vo svojom susedstve. Navrhujú opatrenia na zmenu tak, aby dávali zmysel pre celé mesto a dbali pritom na potreby svojej, ale aj iných komunít. Je to pre nich výborný úvod do participácie.

Kristína: Niektoré tímy prichádzajú na svoj vek s neuveriteľnými návrhmi opatrení. Naposledy ma prekvapilo, keď prišli s tvorbou nízkoprahového centra pre ľudí bez domova alebo s útulkom pre opustené zvieratá. Niekde to už museli počuť. Premýšľala som, kedy v živote som prvýkrát počula slovo nízkoprah. V siedmej triede na základnej škole to určite nebolo. (smiech)

Pamätáte si aj nejaký neúspešný projekt?

Kristína: Ako prvé mi napadli skrinky s menštruačnými potrebami na dievčenských záchodoch. V škole, kde niekoľkokrát po sebe zmizli, sa nakoniec rozhodli dať ich preč. Nepodarilo sa im zabrániť tomu, aby sa to prestalo diať, stratilo to zmysel. 

Robíte aj participáciu na mestskom úrade – rozumejú dnes vďaka tomu Trenčania a Trenčianky lepšie fungovaniu mesta?

Petra: Myslím si, že áno. Najmä časovému hľadisku budovania verejných priestorov, o tom s nimi veľa hovoríme. Lepšie poznajú procesy – od schválenia dotácií na projektovú dokumentáciu až po tvorbu mestského rozpočtu a realizáciu.

Podľa čoho si vyberáte, do ktorej lokality z inštitútu v rámci mesta pôjdete?

Kristína: O lokalitách, kde sa majú diať zmeny, napríklad nová výstavba, sa dozvedáme od kolegov a kolegýň z iných útvarov, ktorí majú na starosti investičné projekty. Samozrejme, bol to dlhý proces, než nás začali prizývať. Myslím si, že niektorí ľudia v úrade ešte stále poriadne nevedia, čo robíme. Čiastočne tomu rozumiem – neustále nás vidia pobehovať s bublifukmi a šialenými farebnými pomôckami (smiech).

Petra: Náš participatívny proces trvá minimálne pol roka, preto o nových projektoch potrebujeme vedieť v dostatočnom predstihu. No keď sa na veľkej primátorskej alebo prednostovskej debate povie – pošlite tam participačný tím, vyhrali sme. Postupne sa to deje, začínajú s nami počítať viac a viac.

Ako manažujete skupinu obyvateľstva, s ktorou pracujete, ak nastane napríklad nejaký konflikt?

Kristína: Ďakujeme PDCS za všetky školenia, ktoré sme od nich doteraz absolvovali. Poznatky z nich naozaj využívame v praxi. Vysvetlím to na konkrétnom príklade. Keď sa po 11 rokoch menil v Trenčíne grafikon, facilitovali sme diskusiu s obyvateľstvom. V jednej mestskej časti sa proti tomu veľmi hlasno búrili. Prvé stretnutie dopadlo katastrofálne, na druhé zavolali nás. Bolo tam asi 60-70 nahnevaných ľudí, niektorí prišli aj s transparentmi. Pískali, kričali. Bolo to dlhé a náročné, ale dopadlo to nad naše očakávania.

Ako ste to ustáli?

Kristína: V prvom rade sme si napísali pravidlá diskusie, nechali sme ich doplniť ich, spolu sme si ich odsúhlasili. Jedna z nás stála v miestnosti vpredu, druhá vzadu. Snažili sme sa udržať v diskusii systém. Zvládli sme to. Nakoniec sme dostali pochvalu od navrhovateľa zmeny aj od samotných Trenčanov a Trenčaniek. Vďaka pravidlám, s ktorými súhlasili, sa potom navzájom kontrolovali, ak ich niekto nedodržiaval. Obe strany tak dostali priestor.

Petra: Okrem toho, učíme sa pracovať aj s mladými ľuďmi a cudzincami, ktorí v prejave na takýchto participačných diskusiách nie sú takí hlasní. Najaktívnejšie skupiny sú rodičia s deťmi, potom ľudia po 50-ke. Veľkou výzvou sú aj demotivovaní ľudia, ktorí majú pocit, že ich názor nič nezmení, že na ňom nikomu nezáleží.

Kristína: Do skupiny, čo prepadáva sitom participácie, patria aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Aj na ich participácii sa snažíme intenzívne pracovať.

Ako?

Kristína: Nedávno som bola v Reykjavíku, kde majú v mestskej rade pozíciu takzvaného accessibility advisora – ide v podstate o poradcu pre prístupnosť. Ten v meste pomáha naprieč sektormi s tým, aby boli služby, zariadenia a informácie dostupné aj ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Okrem toho majú aj radu ľudí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, ktorí dohliadajú na všetky nové projekty tak, aby sa pri nich na nikoho nezabudlo. My zatiaľ nemáme kapacity na takúto radu, ale postupne máme v pláne aj to. V jednom vnútrobloku nám aktuálne pomáha jedna seniorka, bývalá architektka s pohybovým znevýhodnením.

Ako sa vlastne k ľuďom, keď pripravujete aktivity s ich zapojením, dostanete?

Kristína: Úplný základ je pre nás vedieť, odkiaľ čerpajú informácie o tom, čo sa deje v meste. Podľa toho vieme, kde na nich cieliť. Okrem oznamov na weboch a sociálnych sieťach im ale nosíme pozvánky do schránky, aj v angličtine.

Petra: Keď chodíme mapovať verejné priestory, zastavujeme ich aj na ulici. Ľudia nám vedia hneď povedať, prečo sa tam cítia dobre alebo naopak, čo im tam prekáža, chýba. Pýtame sa ich, čo by im zlepšilo život alebo bežné momenty dňa, napríklad cestu do práce a podobne. Ak sa venujeme participácii napríklad v jednom z vnútroblokov, pozrieme si predtým demografickú štruktúru daného miesta – akí ľudia tam bývajú. Darmo pôjdeme na sídlisko s aktivitami pre mladých, keď tam žijú väčšinou seniori a seniorky. Mapujeme, čo ľudia v konkrétnych lokalitách robia vo voľnom čase a prečo. Rovnako na miesto, kde má stáť nový skatepark, neprídeme s otázkami určenými pre miestnych seniorov.

Ako je na tom trenčiansky skatepark dnes? Viem, že už dlhšie tu naň čaká nielen mládež, ale že je jeho realizácia dôležitá aj pre mesto.

Kristína: Stojí to na povoľovačkách. Je to primátorská téma, čo tomu dosť pomáha, ale byrokracia je byrokracia. Trenčín si už poriadny skatepark zaslúži dlho.

Petra: Stále verím tomu, že sa začne kopať ešte tento rok.

Cestou sem sme neďaleko od zrekonštruovaného kultúrno-kreatívneho centra Hviezda videli aj novú budovu nízkoprahového centra pre ľudí bez domova. V centre mesta. Ako je to možné?

Kristína: V našom meste nie sú ľudia bez domova veľkou témou, nie je ich tu totiž veľa. Súvisí to aj s minulosťou mesta Trenčín. Sme armádne mesto – v strede centra mesta máme Okruhový dom armády z roku 1985. Komunisti vtedy zbúrali časť mesta, aby tam vybudovali posádkový klub. V rámci toho, ako sa hovorí, „vyčistili“ mesto od rómskej menšiny aj od ľudí bez domova. No tí, čo tu dnes sú, majú k dispozícii kvalitné služby od našich kolegov a kolegýň. Som veľmi rada, že nové centrum sme, s veľkou podporou primátora, postavili z európskych peňazí v centre mesta a nie na jeho okraji, ako to býva zvykom.

Petra: Veľmi dobre vieme, že ľudia bez domova sa najčastejšie zdržiavajú v centre diania mesta, v okolí autobusových či vlakových staníc, nie na periférii, kde ich vedome vytláčame. V Trenčíne sme si povedali, že to budeme robiť inak. Okrem toho, do denného centra môžu prísť využiť poradenstvo okrem ľudí bez domova aj tí, čo sú na okraji chudoby a hrozí im strata bývania alebo zamestnania.

Aké máte na najbližší rok-dva v Inštitúte participácie plány?

Kristína: Chceme sa viac priblížiť mládeži. Exkurzie na mestskom úrade chceme ešte viac debarierizovať – nielen fyzicky. Sprevádzanie, ktoré sme tu začali robiť pre deti, by sme rady sprístupnili aj dospelým. Chceme im ponúkať ďalšie školenia o fungovaní mesta – či už projektový manažment alebo financovanie mesta.

Petra: Myslím, že ešte stále máme na zozname priorít aj prehlbovanie povedomia o našej práci medzi kolegami a kolegyňami na úrade. Začali sme premýšľať aj nad podporou akýchsi local heroes, miestnych aktívnych a angažovaných ľudí. Chceme sa s nimi prepojiť. Pomôcť im a podporiť ich a inšpirovať ďalších.

Čo máte na Trenčíne rady vy samy?

Kristína: Je to mesto, ktoré človeku ponúka intimitu, ale zároveň možnosť poznať takmer každého, kto v meste žije. Je prístupné peši, je vizuálne príťažlivé a žijú tu veľmi šikovní a aktívni ľudia. Niektorým by pomohlo, aby z neho odchádzali častejšie, aby ho videli v lepšom svetle ako dnes, pozitívnejšie. Máme to tu našliapnuté výborne.

Petra: Ja sem za prácou dochádzam, no cítim sa tu veľmi dobre. Súvisí to s ľuďmi, aj s mestom samotným.

Niekoľkokrát ste v rozhovore spomenuli podporu primátora. Nesúvisí ten dobrý pocit z mesta aj s tým, kto stojí na jeho čele?

Kristína: Určite áno. Keď Richard Rybníček pred takmer 20 rokmi nastupoval do funkcie primátora, celkom rýchlo sme si, vtedy žijúc ešte v Bratislave, začali všímať v meste zmeny – pri každej návšteve rodiny. Aj preto som sa rozhodla vrátiť domov. Rybníček nerobí veci na štvorročné obdobie, robí ich s ohľadom na budúcnosť mesta a taký je aj jeho tím. Mnohí z odborníkov v jeho tíme presahujú naše mesto a s verejnými politikami pomáhajú aj v iných samosprávach. Participácii je veľmi naklonený, máme jeho veľkú podporu.

Petra: V Trenčíne cítiť vďaka nemu aj hodnoty demokracie a rešpektu k iným – snaží sa napĺňať potreby celej spoločnosti Trenčína, nie jednotlivcov.

Kristína: Náš primátor je konzervatívec, no zároveň liberál. Nebojí sa postaviť extrémistom, neprekáža mu inakosť a nemá problém podporiť dobrú vec aj napriek hejtu. Učia sa to pri ňom aj Trenčania a Trenčianky.

Foto: Archív P. Strečkovej a K. Milovej; Fortytwo, unsplash.com

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.