Ak sa participácia stane hodnotou, nie len formálnou povinnosťou, môže prispieť k spravodlivejším, udržateľnejším a inkluzívnym mestám

Participatívne procesy sa v niektorých slovenských samosprávach stávajú čoraz bežnejším nástrojom tvorby politík. Pri zapájaní cudzincov, cudziniek a iných zraniteľných skupín však mestá a obce stále narážajú na bariéry. Práve na to sme sa v Centre pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) zamerali pri tvorbe tréningového modulu o participácii pre samosprávy. Pilotný program vzdelávania sme vďaka podpore Európskej únie a Transatlantic Foundation German Marshall Fund priniesli aj do Trenčína.

Zúčastnili sa ho zamestnanci a zamestnankyne mesta, ktorí sa venujú napríklad nízkoprahovej nocľahárni a sociálno-právnemu poradenstvu, mestskému nájomnému bývaniu či rómskej komunite, mládeži, verejným priestorom a ochrane zelene, alebo projektu Európske hlavné mesto kultúry 2026, ktorým sa Trenčín stal.

Informovať nestačí

Participácia znamená viac než zverejňovanie oznámení na úradnej tabuli. Je to proces, v ktorom sa obyvateľstvo, v ideálnom prípade, podieľa na rozhodnutiach samosprávy, ktoré majú zásadný vplyv na ich život – od poskytovaných služieb cez plánovanie verejných priestorov až po komunitné projekty.

Na tréningu v Trenčíne sme diskutovali o troch úrovniach participácie – o základnom informovaní, konzultáciách a o aktívnom spolurozhodovaní obyvateľstva vrátane zraniteľných skupín. Základom každej úspešnej participácie je pritom transparentnosť, prístupnosť bez bariér, ale aj bezpečné prostredie, v ktorom sa všetky zapojené skupiny cítia rešpektované.

Aj malé praktické zmeny ako dostupné texty v ľahko čitateľnom (easy-read) formáte alebo preklad do jazyka menšín, úprava verejného priestoru bez vizuálneho smogu s ohľadom na ľudí na spektre, či možnosť vyjadriť sa k novej výstavbe alebo legislatívnej zmene vo facilitovanej diskusii, môžu rozhodnúť o tom, či participácia bude reálna alebo len formálna.

Skúsenosti priamo od ľudí

Do diskusie sme prizvali aj samotných zástupcov a zástupkyne zraniteľných skupín. O svoje skúsenosti v meste sa s nami podelili Olena z Ukrajiny, mladý člen komunity skejterov, kolobežkárov a BMX jazdcov Martin a Lucia, ktorá sama vychováva syna s ťažkým autizmom.

Olena hovorila o jazykovej odlišnosti ako o tej, ktorá robí nielen ľuďom z Ukrajiny, ale aj iným s cudzineckým pôvodom, najväčšie problémy so zapájaním sa do aktivít v meste. Okrem toho, ani Trenčín neobišli protiukrajinské nálady, ktoré sa prejavujú aj na verejnosti.

Martinovi, ktorý pravidelne organizuje v Trenčíne Street Jam, na ktorý do mesta príde naraz aj 150 jazdcov, chýba v Trenčíne skatepark a poriadne verejné športovisko, ktoré nebude len o futbale alebo o hokeji. Skatepark im vedenie mesta sľubuje už dlho. Našťastie, vyzerá to tak, že jeho základy začnú po rokoch čakania stavať ešte tento rok na jeseň.

Lucia založila v roku 2021 pre svojho syna občianske združenie Marcus SK. Jej cieľom nie je pomôcť len vlastnému dieťaťu a z príspevkov mu zabezpečiť rehabilitácie a doplnkové terapie, ale aj oboznámiť verejnosť s tým, aký je život na spektre, aké potreby títo ľudia majú a ako ich viac vtiahnuť do života komunity. V trenčianskej Galérii Miloša Alexandra Bazovského organizuje už štvrtý rok po sebe výstavu obrazov detí s autizmom s názvom Bez rozdielov. V meste jej chýba kvalitná štátna škola, ktorá by dokázala efektívne a rešpektujúco pracovať s jej synom. 

Olenin, Martinov aj Luciin vhľad nám ukázali, že bariéry participácie sú vždy konkrétne a rôznorodé. Na strane inštitúcií bránia zapájaniu politické, logistické aj finančné či hodnotové faktory. Na strane obyvateľstva zohrávajú rolu ich vlastné socio-ekonomické podmienky, nedostatok informácií aj prekážky vo forme predsudkov. V spoločnosti pritom bežne pretrvávajú aj mýty, že cudzinci a cudzinky či mladí ľudia participovať nechcú, že nevedia hovoriť sami za seba, alebo naopak – že zapojiť ich do rozhodovania si vyžaduje rovnaký prístup ako k ostatným, bez ohľadu na ich špecifiká. Naše skúsenosti v CVEK-u však potvrdzujú opak – práve prispôsobenie participatívnych procesov rozmanitým potrebám ľudí, nielen tým zo zraniteľných skupín, zvyšuje ich kvalitu a efektívnosť.

Úloha samospráv smerom k sociálnej súdržnosti

Samospráva je pre nás, obyvateľov a obyvateľky miest a obcí, najbližšou úrovňou verejnej správy. Mala by dokázať reagovať na naše konkrétne potreby. V Trenčíne sa ukazuje, že vedenie mesta a jeho kľúčové inštitúcie premýšľajú o inklúzii a participácii ako o hodnotách, ktoré presahujú ich zákonnú povinnosť. Participáciu tu postupne prepájajú s konkrétnymi opatreniami v meste – od bytovej politiky, cez mestskú zeleň a kultúrne projekty až po rozvoj športovej infraštruktúry.

V rámci tohto vydania Menšinovej politiky sme sa o participácii a o tom, ako sa vďaka nej Trenčín mení na inkluzívnejšie mesto, venovali aj v rozhovore s pracovnou dvojicou Inštitútu participácie mesta Trenčín, s Kristínou Milovou a Petrou Strečkovou. Aj ony sa zúčastnili nášho tréningu.

Je  dôležité uvedomiť si, na čo už v Trenčíne prišli – participácia zraniteľných skupín má priamy vplyv na kvalitu verejných politík a sociálnu súdržnosť celej komunity mesta. Posilňuje dôveru v inštitúcie, rozvíja občiansku angažovanosť a znižuje riziko sociálnej izolácie.

Príklady z Trenčína, napríklad nocľaháreň v centre mesta, facilitované diskusie s obyvateľstvom, fokusové skupiny o bezpečnejších cyklotrasách s poštárkami a poštármi či informačné letáky v jazyku menšín, nám ukazujú, že keď dáme všetkým ľuďom príležitosť priamo sa zapojiť do rozhodovania v meste, k jeho lepšiemu fungovaniu prispejú nielen svojimi skúsenosťami, ale aj riešeniami, ktoré by inak možno ostali nepovšimnuté.

Mladí ľudia ako partneri, nie objekt politiky

Špecifickú pozornosť na našom tréningu si zaslúžili mladí ľudia. Práve táto skupina obyvateľstva je väčšinou vnímaná ako pasívny adresát opatrení. Politiky pre mladých sa robia pre nich, nie s nimi. Naše skúsenosti z miest aj z výskumu však potvrdzujú, že mladí ľudia majú záujem zapájať sa do verejného diania, pokiaľ majú na to vytvorené podmienky a dostanú reálny priestor na rozhodovanie.

Potvrdil to aj Martin, ktorý sa v rámci nášho tréningu v Trenčíne zúčastnil diskusie. Zdôraznil potrebu komunikovať s mladými ľuďmi jazykom, ktorému rozumejú a cez kanály, ktoré prirodzene používajú. Zapájanie mládeže by podľa neho malo byť primárne spojené s témami, ktoré mladí považujú za zmysluplné – od športu a kultúry až po klimatickú politiku či rozvoj verejných priestorov, kde trávia čas.

Kľúčovým faktorom participácie je dôvera. Obzvlášť to však platí pre spoluprácu s deťmi a mladými ľuďmi. Ak sa návrhy mladých systematicky odkladajú bokom alebo sa procesy končia bez spätnej väzby, ich motivácia rýchlo klesá. Naopak, keď mladí vidia konkrétny výsledok svojho zapojenia – napríklad pri úpravách parku, cyklotrás alebo pri tvorbe kultúrnych podujatí – participácia sa pre nich stáva prirodzenou súčasťou občianskeho života.

Participácia ako výchova k občianstvu

Zapájanie mladých ľudí do rozhodovania o priestore, v ktorom žijú a trávia čas, má širší spoločenský rozmer. Nejde iba o získanie ich názorov, ale aj o rozvoj ich občianskych zručností – schopnosti diskutovať, argumentovať, hľadať kompromis a niesť zodpovednosť. Participácia mladých tak funguje ako spôsob neformálneho vzdelávania, ktoré dopĺňa školský systém.

Trenčín nám ukázal, že samosprávy môžu byť prirodzenými lídrami v tejto oblasti, ak vytvoria stabilné štruktúry pre zapájanie mladých. Trenčín je mestom, ktoré sa na základných školách vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti venuje tvorbe participatívnych rozpočtov. Žiactvu v školách dávajú moc rozhodovať, obhájiť svoje potreby a projekty nielen medzi rovesníkmi a rovesníčkami, ale aj pred učiteľstvom, prípadne pred nepedagogickým zamestnanectvom a vedením.

Takýto prístup nielen posilňuje hlas mladých ľudí, ale prispieva aj k dlhodobej udržateľnosti participácie ako hodnoty. Samozrejme, je to len jedna z možností a aktivít, ako v meste s konkrétnou skupinou mladých ľudí pracovať. Na svoju príležitosť čakajú ďalšie z nich. 

Na záver

Participácia menšín a zraniteľných skupín nie je abstraktný koncept, ale praktická potreba a domáca úloha miest, ktoré chcú byť skutočne inkluzívne. Veríme, že pilotný tréningový modul o participácii, ktorý sme zorganizovali v Trenčíne, poskytol jeho účastníctvu základné nástroje na prekonávanie bariér a vytváranie participatívnych procesov, ktoré reflektujú rozmanitosť obyvateľstva.

Naše skúsenosti s mestom Trenčín naznačujú, že ak sa participácia stane hodnotou a nie je len formálnou povinnosťou, môže prispieť k spravodlivejším, udržateľnejším a inkluzívnym mestám. 

Foto: Diana Burgerová

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.