Centrum podpory cudzincov ConnecTT: Zapájanie cudzincov do tvorby integračných programov je kľúčové

Trnava je jedným z miest na Slovensku, v ktorých populácia cudzincov dlhodobo a výrazne narastá. Aktuálne tu žije okolo 12 tisíc ľudí z rôznych krajín a s rôznymi typmi pobytov. V januári 2024 mesto otvorilo podporné centrum pre cudzincov s názvom ConnecTT, prostredníctvom ktorého chce posilniť inkluzívne a multikultúrne spoločenstvo a pomáhať lepšej integrácii ľudí z iných krajín. V týchto dňoch mesto zároveň finalizuje prípravu stratégie integrácie cudzincov a do tohto procesu intenzívne zapája aj cudzincov a cudzinky, ktoré v meste žijú. A práve o tomto zapájaní sa s dvoma zamestnancami ConnecTTu, Danyilom Tsybulkom a Alanom Le Vanom, zhovárala Alena Holka Chudžíková.

Mesto Trnava sa aktuálne blíži do finále s tvorbou stratégie integrácie cudzincov. Povedzte mi viac o tom, ako celý tento proces prebiehal?

Danyil: Začalo to spoluprácou s Centrom pre výskum etnicity a kultúry v rámci projektu, ktorý zastrešoval UNICEF a boli doňho zapojené aj ďalšie samosprávy. Vtedy sme spustili prvú fázu, ktorá bola najmä mapovacia, kedy CVEK na základe 16 pološtruktúrovaných rozhovorov s aktérmi integrácie v meste, pripravil situačnú analýzu a podklad pre tvorbu stratégie. Na základe zistení potom vedenie odboru sociálnych vecí rozhodlo, že je potrebné k téme integrácie pristupovať systematicky a ísť do väčšej hĺbky a že mesto tento proces prevezme a celý zastreší. A potom sme sa rozhodli, že budeme k tvorbe stratégie pristupovať čo najparticipatívnejšie, aby sme zapojili čo najviac cudzincov, pretože to v tej úvodnej situačnej analýze chýbalo. Chceli sme, aby analýza, ktorá mala byť podkladom pre tvorbu stratégie, čo najviac odrážala situáciu a potreby cudzincov. V Trnave totiž evidujeme veľký nárast počtu cudzincov. Od roku 2022 je to až 63 percentný nárast – z nejakých 6500 cudzincov ku koncu roka 2022 na takmer 12 000 v súčasnosti.

Alan: Vtedy sa zvažovalo viacero možností. Jedna bola, že budeme pracovať len so situačnou analýzou a podkladom CVEKu, čo by bolo úplne relevantné, lebo tak k tomu pristúpili aj ostatné mestá. Ďalšie možnosti boli, že dáme stratégiu urobiť nejakej externej organizácii, alebo si to zoberieme my.

A ako ste nad tým uvažovali? Zvažovali ste nejaké riziká?

Alan: Ja som nezvažoval riziká. Ja som nastavený tak, že do všetkého idem a až potom zistím, že sú nejaké riziká. Ale Danyil mal triezvejší postoj a zvažoval aj to, že máme aj iný projekt a veci, ktoré potrebujeme implementovať. Necítili sme sa na to úplne kapacitne ani odborne pripravení, lebo je to nová téma pre nás, aj pre celé Slovensko. Ale mali sme silnú motiváciu, vnímali sme to ako proces, ktorý aj nás môže naučiť dôležité veci. A my potom tieto skúsenosti môžeme zdieľať aj s ďalšími. A zároveň sme cítili, že ten proces tvorby môžeme využiť na aktivizáciu témy medzi cudzincami aj širšou verejnosťou, na aktivizáciu cudzineckých komunít. Lebo už zisťujeme, že sa tu cudzinecké komunity uzatvárajú.

A čo vedenie mesta? Aký malo a má k stratégii postoj?

Alan: Veľmi dobrý. Aktuálne máme my ako ConnecTT veľkú slobodu v tom, ako ten proces tvorby stratégie vedieme. Všetko, čo si vymyslíme, nám vedenie odobrí. Potom zisťujeme, že to musíme aj implementovať (smiech). Danyil: Vnímame, že politická situácia v meste, vo vedení, je veľmi naklonená takýmto iniciatívam a cítim podporu vedenia mesta. A ešte vnímam ako dôležité, že mesto bolo už od roku 2017 zapojené do projektu KapaCity, ktorý realizovali viaceré mimovládne organizácie so štyrmi samosprávami, vrátane Trnavy. To veľmi ovplyvnilo vedenie mesta. Myšlienka založenia podporného centra pre cudzincov vzišla vlastne z tohto projektu. Takže vedenie už bolo pripravené.

Trnava je teda zatiaľ prvé mesto, ktoré k tvorbe stratégie pristúpilo takto participatívne. V rámci mapovania situácie a potrieb cudzincov v meste ste zrealizovali fokusové skupiny s 98 cudzincami z jedenástich krajín. Povedzte mi viac o tom, ako sa vám to podarilo.

Danyil: Veľmi nápomocná pre nás bola ochota a ústretovosť zo strany vzdelávacích inštitúcií v meste, organizácií kultúrno-kreatívneho priemyslu, aj veľkých zamestnávateľov, ktorí nám pomohli s kontaktovaním cudzincov. Lebo práve nad tým sme rozmýšľali, že ako sa dostať k cudzincom a zorganizovať všetky tie stretnutia s nimi. To sme vnímali ako veľmi náročné.

Alan: A podarilo sa to aj vďaka dobrej konštelácii nášho tímu a vedenia. Dnes sa tu rozprávame len my dvaja, ale obrovskú prácu urobili aj Ľubomíra Krchnárová, Martina Vrždáková, Kateryna Ros a Nelly Mičová, ktoré sú tiež súčasťou ConnecTTu. Všetky dohadovania fokusiek, komunikácia s inštitúciami, zamestnávateľmi, organizácia, to je taká práca v pozadí, hodiny a hodiny času a energie, bez ktorých by to ale nebolo možné.

Danyil: Fokusové skupiny sme pripravovali v spolupráci s pracovnou skupinou zloženou z cudzincov. V scenároch sme sa snažili zamerať na to, čo vieme my ako mesto ovplyvniť, kde sú naše kompetencie. Zvolili sme cieľové skupiny mládež, zahraniční pracovníci a rodina. A mapovali sme ich skúsenosti a vnímanie v oblasti sociálnych vzťahov, voľného času, kultúry, vzdelávania, dobrovoľníctva a participácie, inštitucionálnej podpory a informovanosti.

Čo bolo pri realizácii týchto fokusových skupín najväčšou výzvou?

Alan: Ako nastaviť scenár, lebo tam bola jazyková bariéra, rôzne cieľové skupiny a rôzne témy. Bola to taká kombinatorika. Snažili sme sa v jednotlivých skupinách prispôsobovať aj našu komunikáciu, aby to bolo čo najefektívnejšie. Dávali sme napríklad priestor na vyjadrenie aj mimo jazyka, používali sme rôzne interaktívne prvky, emotikony. Scenáre sme nastavovali spolu s cudzincami, veľmi nám pomohla napríklad Alina Bobyk z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže (NIVAM), ktorá je veľmi skúsená v práci s mládežou, najmä ukrajinskou. Ďalej to bola Amila Talgat, členka pracovnej skupiny, ktorá nám veľmi pomohla s nastavením scenára pre zahraničných pracovníkov a rodiny.

Aké boli reakcie cudzincov, keď ste už za nimi prišli a rozprávali ste sa s nimi? Danyil: To bola jedna z prvých vecí, ktoré sme si uvedomili už pri prvých fokusových skupinách. Cudzinci neboli vôbec zvyknutí, že sa ich niekto pýta, ako sa v meste majú, čo prežívajú. Bola to pre nich úplná novinka, a ešte k tomu za nimi prišli nejakí ľudia z mestského úradu. Takže toto bolo aj takým symbolickým krokom zo strany mesta. Cudzinci samotní boli akoby trochu stratení, neboli pripravení hovoriť o svojich skúsenostiach, nemali ich zreflektované. V tom nám veľmi pomohli rôzne interaktívne metódy. Ukazovali sme im napríklad fotky rôznych miest z Trnavy, pýtali sme sa, či ich poznajú, aké majú s nimi skúsenosti. A ich reakcie nás aj nútili premýšľať, ako tie fokusové skupiny robiť lepšie, ako prispôsobiť našu komunikáciu, aby to pre cudzincov bolo prijateľnejšie. Takže keď porovnáme prvú fokusovú skupinu s poslednou, je to veľký rozdiel – naša práca, spôsob komunikácie, scenár, dynamika. Neustále sme ten proces reflektovali.

Prekvapilo vás niečo z tých zistení, ktoré ste získali?

Alan: Vedeli sme, že cudzinci sú akoby odpojení od väčšinovej komunity, ale že až tak, to sme nečakali. Naozaj sú to často ľudia, ktorí sú len fyzicky prítomní, najmä zahraniční pracovníci. Nechcem škatuľkovať, že prečo to tak je, nevieme presne, čo je za tým.

Danyil: Pri mládeži, najmä pri stredoškolákoch a vysokoškolákoch, sme zistili, že Slovensko a Trnavu vnímajú ako prechodnú stanicu. Nie je to tým, že by sa im tu nepáčilo, ale žijú vo veľkej neistote z toho, čo bude, keď doštudujú, vrátane legislatívnej neistoty. Nemajú tu žiadne zázemie, najmä vysokoškoláci sú tu bez rodiny. Kamarátov majú len zo školy, aj to najčastejšie v rámci cudzineckej komunity, pretože to prostredie ich skôr uzatvára v izolácii. Na internátoch sú napríklad zahraniční študenti ubytovaní na jednom poschodí. Mesto by malo hľadať spôsoby, ako ich tu udržať. Je to obrovský ľudský potenciál.

Čo ste si z tohto procesu mapovania potrieb cudzineckých komunít odniesli vy? Aké sú vaše lessons learned?

Alan: Fokusové skupiny sú dobrá metóda, ale potrebujeme nájsť ešte iné participatívne metódy, ktoré by sme mohli využívať. Potrebujeme metódy, ktoré sú nízkoprahovejšie, ktoré umožňujú vyjadriť sa aj ľuďom, ktorí nie sú pripravení odpovedať na náročné a komplexné otázky. Fokusové skupiny boli dosť náročné.

Danyil: Ja by som ešte doplnil, že zisťovanie postojov väčšinového obyvateľstva by bolo veľmi prínosné, keďže v tejto oblasti nemáme žiadne dáta. Nemyslím tým realizáciu takéhoto zisťovania už počas procesu tvorby stratégie. Skôr si myslím, že by bolo vhodné uskutočniť ho až v priebehu implementácie stratégie a pri jej následnej evaluácii. Zapájanie širokej verejnosti prostredníctvom participatívnych metód už v štádiu tvorby stratégie považujem za kontraproduktívne, lebo integrácia je náročná téma, ktorá vyvoláva na celom svete rôzne reakcie. My len niečo rozbiehame, začíname na zelenej lúke. Stratégia je v tejto fáze ešte zraniteľná, chceme ju chrániť, a preto nechceme robiť kroky, ktoré by mohli vytvoriť priestor na zneužitie tejto témy.

Okrem stratégie v tomto období rozbiehate aj program Community Connectors, teda komunitných spojovateľov. Čo je to za program?

Alan: Už pri príprave stratégie sme premýšľali nad tým, ako aktivizovať cudzinecké komunity v Trnave. Potrebovali sme komunikačný kanál, ktorým by sme nadviazali spojenie s cudzincami. To bola prvotná myšlienka, mať takéto spojky, aby cudzinecké komunity vedeli o tom, čo robí mesto a naopak. Ale druhotná myšlienka bola, že týchto spojovateľov potrebujeme aj posilniť, takže máme vymyslenú aj vzdelávaciu, networkingovú a aktivistickú líniu. Chceme ich posilňovať napríklad v komunikačných zručnostiach, líderstve. Chceli sme vytvoriť niečo, čo by bolo dlhodobejšie, a to vyústilo do programu komunitných spojovateľov.

Danyil: Chceme byť aj takou alternatívou rôznych agentúr, z ktorých viaceré majú pochybné praktitky a cudzinci majú často obavy, ako dopadnú pri spolupráci s nimi. Takže my sa snažíme budovať tieto spojenia s komunitami aj preto, aby vedeli, že sme tu pre nich. A nastavovanie programu sme konzultovali so skúsenejšími. To robíme pri každej novej aktivite, do ktorej sa púšťame.

Alan: Áno, takže sme sa obrátili na skúsené organizácie, ako sú Mareena, IOM a Dobrovoľnícke centrum Trnavského kraja. Zatiaľ máme troch komunitných konektorov, ďalších máme registrovaných, ale ešte sa nám nepodarilo s nimi stretnúť. S mestom budú mať zmluvu o dobrovoľníckej činnosti, ale potrebovali by sme niečo udržateľnejšie. Celkovo sa nám prihlásilo pätnásť záujemcov.

Aké boli ich motivácie prihlásiť sa do tohto programu?

Alan: Svoje motivácie písali do registračného formulára a sú naozaj krásne. Napríklad to, že oni sami si integráciou prešli, a chcú svoje skúsenosti odovzdať ďalej. Alebo že si integráciou prechádzajú teraz a chcú sa zapojiť do nejakých aktivít. Momentálne teda máme troch, Danyelle z Jamajky, Abdullaha z Turecka a Marka z Veľkej Británie, ktorí už aj prešli iniciáciou. Vymysleli sme totiž taký iniciačný rituál, že si symbolicky prejdú Bernolákovou bránou (historicky jedna zo vstupných brán do mesta v mestských hradbách, pozn. aut.) a na druhej strane budú privítaní niekým z vedenia mesta. Týchto troch privítala vedúca sociálneho odboru. Je to ako cesta hrdinu. Na začiatku je volanie dobrodružstva. To už vlastne vypočuli tým, že zareagovali na našu výzvu. A potom prešli tou bránou a urobili prvý krok smerom do neznáma, ako keď Frodo v Pánovi prsteňov prekročil hranicu Kraja a urobil ten krok smerom k dobrodužstvu.

A čo je teda náplňou ich práce, ich úlohou?

Alan: Toto je v procese tvorby. My máme očakávanie, že budú rozvíjať prepájanie cudzineckých komunít navzájom, ale aj s väčšinovým obyvateľstvom. A že takto vybudujú niečo nové, spoločné pre celú Trnavu, čím prispejú k rozvoju mesta. Našou víziou je aj posilňovať jednotlivcov aj komunity, vytvárať im priestor na kreovanie toho, čo považujú za dôležité. A tieto naše očakávania budeme teraz zlaďovať s očakávaniami komunitných spojovateľov, ktoré ešte len budeme zisťovať a vytvoríme z toho takú vstupnú analýzu.

 Aké plány máte s týmto programom z dlhodobého hľadiska?

Alan: Máme nejaký cieľ, ku ktorému by to malo smerovať. A to je vytvorenie etablovaného dobrovoľníckeho programu, ktorý by mal byť súčasťou mesta a dlhodobo by naberal cudzincov. Mala by to byť permanentná príležitosť pre aktívnych cudzincov zapojiť sa do diania v meste. Niečo podobné funguje vo Frankfurte nad Mohanom, dokonca sa to rovnako volá, čo som zistil až neskôr. Oni to však majú nastavené ako formálny orgán, radu zloženú z cudzincov, ktorí dávajú spätnú väzbu samospráve. My to takto zatiaľ nastavené nemáme. Skôr by malo ísť o komunitné aktivity.

A čo sú predpoklady úspechu? Čo potrebujete na to, aby ste to mohli doviesť do toho cieľa?

Alan: Potrebujeme človeka, ktorý to zastreší. Potrebujeme aktívnych cudzincov, ale aktivizácia komunít je tiež proces.

Trnava je v zapájaní cudzincov na slovenské pomery dosť unikátna. Čo by ste odkázali iným mestám, ktoré by tiež chceli rozvíjať participáciu cudzincov, či už na dianí v meste alebo na tvorbe strategických dokumentov?

Alan: Potrebujete človeka, ktorý je v tom „namočený“, teda má migračnú skúsenosť. Viacerí z nás v ConnecTTe ju máme. Takže mesto by malo zamestnať niekoho s takouto skúsenosťou, aby tie procesy vychádzali z presvedčenia. Niekto by mohol povedať, že je to diskriminačné, ale my potrebujeme ľudí s migračnou skúsenosťou takto zapojiť, ak to má byť autentické.

Danyil: A vzhľadom na skúsenosti, ktoré takáto pozícia vyžaduje, má človek s migračnou skúsenosťou veľkú výhodu. Samozrejme, že musí spĺňať ostatné kvalifikačné požiadavky, ako je vzdelanie a podobne. A druhý odkaz, ktorý by som ja dal iným mestám, je, že nech sa neboja ísť do niečoho nového, nech skúšajú. Aj ja som mal najprv obavy, ako zvládneme prípravu stratégie popri všetkom ostatnom, čo v ConnecTTe robíme. Treba si, samozrejme, racionálne zhodnotiť, čo je zvládnuteľné a čo nie. Aj inovatívne veci, ktoré robíme my, vyvolávajú aj v nás obavy, ale zatiaľ sa vždy ukázalo, že to boli dobré rozhodnutia. Vidíme už prvé výsledky, ale stále sme v procese.

Alan: A ten proces je vlastne cesta. Deň, keď bude prijatá stratégia integrácie, bude možno najnudnejší z celého procesu (smiech). A netreba sa báť zlyhaní. My to máme ošetrené tak, že vždy urobíme maximum pre to, aby všetko, čo robíme, bolo odkonzultované so skúsenejšími. Konzultujeme, radíme sa a vťahujeme do procesu ostatných, a tak vieme, že sme urobili maximum.

Foto: Archív A. Le Vana a D. Tsybulka, Mesto Trnava

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.