Ako cudzinec som mal veľmi málo informácií o tom, ako nákaza covidom-19 ovplyvní moju situáciu. Moji slovenskí priatelia mi to pomohli zvládnuť

Jason Yap sa narodil a vyrastal v Malajzii. Je profesionálnym tanečníkom, producentom a tvorcom podcastov, aktuálne žije na Slovensku. V roku 2014 získal bakalársky titul v odbore psychológia na HELP University v Malajzii. V roku 2019 získal bakalársky titul v odbore tanec na akadémii múzických umení, pričom počas štúdia mal plné štipendium. Počas svojich štúdií inicioval interdisciplinárny študentský kolektív STAGE a za túto aktivitu získal cenu riaditeľa akadémie. V súčasnosti je členom súboru Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici a je tvorcom tanečného podcastu The Background dancer, Outside of dance. Často sa zapája do interdisciplinárnych spoluprác a rád by sa stal podnikateľom v oblasti umenia. O tom, ako prežíval obdobie pandémie, sa s ním zhovárala Elena Gallo Kriglerová.

Aký bol tvoj život pred pandémiou?

Covid sa začal v marci 2020 a ja som prišiel na Slovensko v auguste 2019. Práve som končil štúdium v Hongkongu a potom sa mi naskytla príležitosť prísť sem. Musel som sa pomerne rýchlo presťahovať. Bol som vôbec prvý tanečník z Ázie, ktorý nastúpil do Divadla Štúdio tanca. Museli sme so zamestnávateľom riešiť veľmi veľa byrokracie a dokumentov. Pre mňa to bol prvý profesionálny angažmán. V tom čase som mal 27 rokov. Samozrejme, mal som už nejaké životné skúsenosti, ale nič podobné. Príchod do krajiny, v ktorej ľudia nevedia až tak dobre po anglicky, bol výzvou. A Slovensko v tom čase malo pred sebou ešte dlhú cestu, čo sa týka cudzincov. Mal som toho v živote veľa, než sa začal covid. Stretával som sa s mnohými ľuďmi, chodil som na veľa výstav a Slovensko som si veľmi rýchlo zamiloval.

Ako dlho si už nevidel svoju rodinu?

Odkedy som sem prišiel, teda takmer tri roky. Bolo to kvôli pandémii. Zrejme by som išiel, keby nebolo covidu. Samozrejme, cestovanie do Ázie je drahé, takže sa dá povedať, že covid mi ušetril veľa peňazí ?, ale zároveň mi zabránil tráviť čas s rodinou.

Ako si spomínaš na začiatok pandémie?

Pred pandémiou som trávil Vianoce s priateľmi v Brne. Odhlásil som sa z hotela a chystal som sa vrátiť na Slovensko. Tesne pred tým, ako som vyšiel z dverí, mi chlapík povedal: „Hej, mimochodom, je tu nejaká chrípka, dávajte si na to pozor.“ Po Vianociach sa to pomaly varilo. Ľudia to odmietali brať vážne, vrátane ľudí na mojom pracovisku. Potom prišiel marec a bác, bolo to tu. Keď WHO oznámila, že ide o pandémiu, ľudia to začali brať vážne. Ale stále som mal pocit, že ľudia reagujú veľmi pomaly. Ja som prirodzene rýchly človek, ázijské krajiny sú zvyknuté reagovať na veci dosť rýchlo, takže som si uvedomil, že sa musím trochu upokojiť. Dokonca aj po marci 2020 ľudia reagovali pomaly, pretože mali pocit, že je to ďaleko v Číne a že je to „len chrípka“. Vláda síce konala, ale ľudia si mysleli, že ich príliš kontroluje.

A čo prvé týždne po tom, ako sa začalo všetko zatvárať? Aké to bolo pre teba?

Bolo to zvláštne. Bolo to tak pre celý svet. Zaujímavé je, že sme pokračovali v práci. Ale mali sme veľmi prísnu dohodu medzi súborom, šiestimi tanečníkmi, že sa mimo práce s nikým iným nestretneme. Nekontrolovali sme sa, bola to vzájomná dohoda. Vytvorili sme si vlastnú bublinu, pretože sme nechceli strácať čas. Nevedeli sme, ako dlho bude lockdown trvať. Mohol sa skončiť kedykoľvek. A keď máte divadlo a nemáte pripravené predstavenie, nezarobíte žiadne peniaze.

Mal si ty osobne nejaké obavy z vírusu?

No, v roku 2008 sme mali v Ázii SARS. Hoci nezabil toľko ľudí, bolo to vážne ochorenie. Európu však v tom čase nezasiahol. Ako človek z Ázie som, samozrejme, cítil oveľa väčšiu naliehavosť takéhoto problému. Tento nový vírus sa doslova volal SARS-COV-2. Povedal som si: „Už je to tu zas a potenciálne by to mohlo byť ešte smrteľnejšie.“ Tak som veľa čítal a okrem dôvery medzi kolegami som bol veľmi opatrný. Nechcel som sa dostať do pozície, v ktorej by som ohrozil svoju kariéru v tomto divadle. Viete, ako prvý neeurópsky tanečník v tomto divadle máte paranoju, že vás môžu kedykoľvek poslať späť, zrušiť vašu zmluvu a poslať vás domov. To bola moja obava, aj keď to v skutočnosti nemohli urobiť. Uprostred globálnej pandémie som sa bál najmä o svoju prácu a svoje miesto tu. A potom si spomínam na november 2020, keď sme mali prvé plošné testovanie. Bolo to 31. októbra a ja som bol pozitívny spolu s ďalšími tromi členmi súboru. Naozaj mi to zmenilo život, pretože nikto nevedel, aký vážny je tento vírus. Stále sme počúvali o tom, že ľudia umierajú. Nevedeli sme, ako to ovplyvní mladých ľudí alebo tanečníkov, ako sme my.

Ľudia na Slovensku sa cítili izolovaní, ale aké to bolo pre teba ako cudzinca bez rodiny, priateľov a sociálnych väzieb?

Bola to extrémna izolácia. Našťastie, ja som človek, ktorému celkom vyhovuje byť sám. Ale, samozrejme, má to svoje hranice. Bolo to náročné. Ešte náročnejšie však bolo, že som nevedel, ako dlho to bude trvať. Človek môže byť chvíľu mimo ľudí, ale ak by to malo trvať roky, tak „panebože“. Každý týždeň som volal svojej rodine. Ale nevedieť, kedy sa budem môcť vrátiť domov, to bolo ťažké. Keď som sa po karanténe vrátil tancovať, našťastie som bol v poriadku. Moje sociálne zručnosti však veľmi utrpeli. V určitej karanténe som pokračoval asi rok, pretože som sa bál stereotypov, odsudzovania. Bál som sa, čo znamená byť cudzincom z ázijskej krajiny, ktorý má vírus.

Pamätám si, že ľudia ázijského pôvodu v USA boli v tom čase dosť silno stigmatizovaní ako tí, ktorí priniesli vírus do krajiny. Zažil si to aj tu na Slovensku?

Našťastie nie, naozaj nie. Na mňa ľudia pozerajú stále, nech sa deje čokoľvek. Možno ľudia tu na Slovensku nevidia veľa ľudí z Ázie alebo neviem, len tak pozerajú. Ale počas covidu som mal šťastie, že ma priamo neurážali. Možno bolo v určitom období viac pohľadov v porovnaní s inými. Normálne som dosť spoločenský človek. Ale v tom čase, po karanténe, som chodil len do práce, domov, nenadväzoval som ani len očný kontakt s ľuďmi na ulici. Mnohí z týchto démonov sa vyformovali sami, nebolo to tak, že by za mnou ľudia prichádzali a hovorili mi: „Ty máš covid.“ Nikam som nešiel, aj keď sa ma kamaráti snažili presvedčiť, aby som išiel von, že mám protilátky a že je to bezpečné. Nešiel som. Nebol som si istý, ako dlho protilátky vydržia a nechcel som nikoho iného nakaziť, keby som to znova chytil. Bolo tam veľa sivých zón a najbezpečnejšie bolo izolovať sa. Tak som to urobil. Celý rok som sa s nikým nestretol.

Ako si získaval informácie o opatreniach, pravidlách a predpisoch?

Od začiatku som bol o situácii celkom dobre informovaný. Veľa sledujem denník SME a ich Slovak Spectator. Tam bol dostatok informácií o situácii, čítal som to doslova každý deň. Zaujímavé bolo, ako to ovplyvnilo moju prácu, moju skupinu, teda skupinu cudzincov, moju situáciu. Keď som dostal covid, veľa som sa dočítal o celkovej situácii, ale nie konkrétne o mojej situácii ako zahraničného zamestnanca v divadelnej inštitúcii. Bolo to veľmi zvláštne, pretože sa nás to naozaj dosť dotklo. Nemal som veľa informácií o tom, ako to, že dostanem covid, ovplyvní moju prácu. Ako funguje péenka? Ako by to ovplyvnilo môj plat? Ako by to ovplyvnilo samotné divadlo? A dá sa povedať, že divadlo si neurobilo svoju domácu úlohu, pretože len vyčkávalo. Pomohli mi až neskôr, musel som na nich veľmi tlačiť, aby mi pomohli. Musel som využiť svoje osobné kontakty, zašiel som k doktorovi a našťastie tam boli ľudia, ktorí hovorili po anglicky. Poznali sme pár ľudí, ktorí nás spojili s ďalšími ľuďmi a tí nám potom krok za krokom ukázali, čo musíme urobiť. Potom sme tak trochu vzdelávali divadlo. Ale ako to mohli nevedieť? Samozrejme, my sme boli prví Neeurópania, chápem, že sa učili za pochodu. Chýbali informácie o tom, ako postupovať v situácii, keď zahraničný zamestnanec dostane covid. Na druhej strane chápem, že sa to stalo prvýkrát človeku v mojej situácii. Boli sme dosť bezradní, ale pomohli nám naši slovenskí priatelia. Ťahali za nitky, pýtali sa známych.

Neskôr sa začala téma očkovania. Aké boli tvoje skúsenosti s očkovaním?

Očkovanie bolo dobrovoľné. A nie každý v divadle sa rozhodol dať sa zaočkovať. Mám pocit, že to bolo skôr veľmi ideologické ako faktické. Je to hlavne o tom, či dôverujte vede, alebo nie. Ja sa dosť spolieham na fakty, verím vo vedu. Ak by všetci členovia súboru boli zaočkovaní, znamenalo by to, že divadlo bude mať väčšie možnosti chodiť na zájazdy. Niekoľkokrát nás skutočne odmietli, pretože nie všetci tanečníci boli očkovaní. Ale divadlo aj tak nemohlo nútiť ľudí, aby sa dali zaočkovať.

V súvislosti s prístupom cudzincov k vakcíne sa vyskytli určité nejasnosti. Nebolo jasné, kto, kedy a ako sa môže dať zaočkovať. Ako to bolo u teba?

Pre mňa to bolo celkom jednoduché. Ak sme boli registrovaní, mali sme potvrdenie o prechodnom pobyte, mali sme na to nárok. Mali sme aj zdravotné poistenie. A proces bol celkom hladký. Zaregistroval som sa, o dva týždne mi prišiel e-mail s dátumom a časom. Išiel som, dostal som injekciu, a bolo to.

Čo sa ešte zmenilo počas pandémie?

Myslím, že najväčšou zmenou súvisiacou s covidom bol spôsob, akým ľudia čítajú informácie. Ľudia prestali dôverovať svojim vládam na celom svete a vidíme prečo. Čiastočne za to môžu médiá. Nedokázali poskytnúť objektívnu pravdu, a tú ľudia chcú. Preto som sa naučil neprijímať len tak hocijakú informáciu. Počas pandémie som bol jediným zvedavcom v okolí. Kládol som príliš veľa otázok. A niekedy to nebolo dobre prijaté. Od nás, teda od ľudí, sa očakávalo, že budeme len počúvať a poslúchať. Ale ja som chcel vedieť, prečo ony, úrady, robia to, čo robia. A ony mali naozaj problém vysvetliť, prečo niečo robia. Nie preto, že by na to nemali dôvody, ale jednoducho nemali rady, keď ich niekto spochybňoval. Ale viete, ak ľuďom neodpoviete, pôjdu si hľadať informácie inde. Zdroje sú všade. Samozrejme, nemusia byť nevyhnutne dôveryhodné.

Ako z tvojho pohľadu, ako cudzinca, vláda zvládla pandémiu?

Z môjho pohľadu, ako človeka, ktorý strávil pandémiu v tejto krajine, to vyzerá tak, že vláda nasledovala najmä to, čo robili iné väčšie krajiny. Všetko prišlo o krok neskôr, pretože sme len nasledovali. Počas celej pandémie ste nenašli jedinú vec, ktorá by bola skutočne slovenská – vytvorená slovenskou vládou na Slovensku pre ľudí na Slovensku. Slovensko bolo vždy o krok pozadu. Chápem, že väčšina slovenských politikov nebola zvyknutá riešiť takéto krízy, tak nasledovali to, čo robili iní. Ale pre ľudí ako ja, cudzincov, ktorí nevedeli, čo sa s nami stane, to nemuselo byť vždy užitočné. Pravidlá boli zmätočné a často sa menili. Jeden deň bol lockdown a na druhý deň bolo všetko otvorené a akoby žiadna pandémia nebola. Aj zákony na národnej úrovni sa niekedy veľmi líšili od pravidiel na lokálnej úrovni. Napríklad vláda už otvorila divadlá a my sme boli stále zatvorení. Museli sme sa riadiť regionálnym systémom semaforov.

Aký je tvoj odkaz vláde, ako by mala reagovať, ak by sa takáto kríza opakovala? Pre mňa je veľmi mätúce a šokujúce, že mnohé vlády na svete nepočúvajú svojich vedcov. Pracoval som s niektorými ľuďmi, ktorí šesť mesiacov po začiatku pandémie neverili v pandémiu. Čísla boli k dispozícii, správy boli k dispozícii a oni stále neverili, že sa to deje. Ak by sa ešte niekedy stalo niečo, čo by zmenilo svet, myslím si, že ako ľudia, ktorí sú dostatočne inteligentní, by sme mali trochu viac dôverovať vede.

Foto: Sarah Kilian, unsplash.com

Článok vznikol v rámci projektu ´Pandémia ako ľudskoprávna lekcia´, ktorý je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.