Chodia voliť, žijú v partnerských vzťahoch a pracujú. Centrum BIVIO pomáha ľuďom s mentálnym postihnutím žiť samostatne
Chodia voliť, žijú v partnerských vzťahoch a pracujú. Centrum BIVIO pomáha ľuďom s mentálnym postihnutím žiť samostatne
Rozhovor s Mariánom Horaničom viedla Diana Burgerová.
Marián Horanič vedie v bratislavskej Rači sociálny podnik BIVIO. Stojí za ním Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike, ktoré sa týmto ľudom venuje už od 80. rokov minulého storočia. K pomoci ľuďom s mentálnym postihnutím, aj ku gastru a hotelierstvu, to Mariána Horaniča vždy ťahalo. Na jeseň 2018 sa spomínanému združeniu, v ktorom pôsobí, podarilo tieto dva na pohľad vzdialené svety prepojiť. Podnik prekonal aj pandémiu ochorenia Covid-19. Porozprávali sme sa s ním, ako môže zamestnanie zmeniť ľuďom s mentálnym postihnutím od základov život.
Ak by som bola dievčaťom s mentálnym postihnutím, aké by boli moje možnosti uplatniť sa v spoločnosti?
Veľmi by záležalo na tom, do akej rodiny by ste sa narodili. To je v prípade ľudí s mentálnym postihnutím úplne kľúčové. Rodina zásadne determinuje ich životnú trajektóriu, ale koho nie. Určite by vás, vo všeobecnosti, čakali rôzne formy komplikácií a diskriminácie. S najväčšou pravdepodobnosťou by ste sa vzdelávali v špeciálnej základnej škole. Tak isto by to bolo aj so stredným vzdelaním – buď by ste sa vzdelávali v praktickej škole, alebo na odbornom učilišti. To všetko by neskôr malo vplyv aj na vaše pracovné zaradenie. Okrem toho, ľudí s mentálnym postihnutím zamestnávatelia často nevnímajú ako možnú pracovnú silu. V spoločnosti stále prevláda názor, že sú to ľudia, ktorým treba pomáhať, nevidíme ich ako ľudí, ktorí sami dokážu vytvárať hodnoty, ktorí môžu byť pre spoločnosť užitoční. Ak by ste sa chceli napríklad vydať alebo si založiť rodinu, narazili by ste na ďalšie komplikácie. Ľudí s mentálnym postihnutím nevnímame ako sexuálne bytosti, no aj oni majú rovnaké pudy, rovnaké potreby ako my. V neposlednom rade by ste sa neustále stretávali s množstvom ľudí, ktorí majú pocit, že vedia lepšie ako vy, čo chcete a čo potrebujete.
Toto zrejme bude utopická otázka, no aj tak vám ju chcem položiť. Myslíte si, že kvalita života ľudí s postihnutím, obzvlášť mentálnym, niekedy prestane byť závislá od nás, od väčšinovej spoločnosti?
Na túto otázku odpoveď nepoznám. Viem, že sú krajiny, kde je život ľudí s postihnutím, aj s mentálnym, radikálne odlišný. Napríklad v Kanade, v Holandsku či v Škandinávii. Pohľad na ich ľudské práva a ich dodržiavanie, právo na sebaurčenie, je tam striktnejší. U nás, ako som už spomínal, niektoré záležitosti a situácie ľudí s postihnutím nie sú témou, sú tabu. No v spomínaných krajinách, v podstate starých demokraciách, nediskutujú o tom, či človek s postihnutím niečo môže alebo nemôže, pretože rozhodnutie je na ňom. Všetko to však súvisí s fungovaním spoločnosti ako celku. Myslím si, že istú formu podpory budú ľudia s mentálnym postihnutím na ceste za osamostatnením potrebovať dlhodobo, niektorí možno aj celý život.
V jednom z rozhovorov s vami, ktorý som čítala, ste spomínali 30-ročnú klientku Majku. Na otázku, čo bude robiť cez víkend, vám vraj odpovedala, že sa najskôr pôjde kúpať a potom s kamarátkami na večeru. To znie ako celkom bežný program bežného človeka, ktorý nemusí mať nutne nálepku mentálneho postihnutia. Bola by Majka schopná takto „normálne” žiť aj bez toho, aby prešla vaším vzdelávaním v Biviu?
Majka je výborný príklad toho, ako môže človek s mentálnym postihnutím vďaka pracovnému zaradeniu, aj vďaka vytrhnutiu sa z jej pôvodnej bubliny, zmeniť svoj život. Uchopiť ho do vlastných rúk. Keď sa ľudí s postihnutím, ktorí žijú v špeciálnych zariadeniach, opýtate, ako sa majú, povedia vám, že dobre. Nepoznajú inú alternatívu, život tam majú nalinajkovaný. Majka prešla u nás v Biviu zásadnou zmenou, dennodenne je v kontakte s ľuďmi, dodnes u nás pracuje. Chodí do kina, na koncert, na výlet. Logicky začala túžiť po bežnom živote, ktorý žili ľudia okolo nej. Aj jej kolegovia. Počula o tom, čo robia vo voľnom čase, rozprávala sa s nimi o tom, interagovala s inou realitou. Majka dnes žije so svojím priateľom a plánujú si budúcnosť. Podarilo sa jej to čiastočne aj preto, že sme ju tu v ničom neobmedzovali. Naučila sa rozhodovať sama za seba. Nie je to ľahké, najmä vtedy, keď väčšinu rozhodnutí za vás celý váš doterajší život robili rodičia alebo pracovníci v zariadeniach. My sme svedkami toho, že to dokážu zmeniť a prevziať za seba zodpovednosť. Naši zamestnanci a zamestnankyne s mentálnym postihnutím dnes už využívajú aj svoje volebné právo, chodia voliť. Rozprávame sa s nimi otvorene, zaujímajú nás ich názory. Sú takí ako my, v čom si len zmyslíte.
Ako prijatie ľudí s mentálnym postihnutím do vzdelávacieho procesu v Biviu vlastne vyzerá?
Vždy to závisí od okolností. Môžu sem prísť dvaja ľudia s rovnakými diagnózami, v rovnakom veku aj z rovnakého mesta, ale ich životná skúsenosť bude odlišná. Povedzme, že jeden z nich vyrastal v rodine, ktorá si mohla dovoliť finančne sa o neho kvalitne postarať – športoval, cestoval po svete. Ten druhý však prišiel z jednorodičovskej rodiny, pretože ich opustil otec. Tento človek chodieval možno raz za týždeň v nedeľu do kostola, to je všetko. Preto predtým, než ľudí zaradíme do programu, potrebujeme poznať ich rodinnú situáciu, v podstate ich históriu. Keďže prichádzajú do kolektívu ľudí, ktorí ich prijíma takých, akí sú, pomerne rýchlo sa im otvorí svet z úplne inej perspektívy, vo svojej komplexnosti. No a potom chceme, aby u nás ľudia nabrali skúsenosti ideálne na všetkých štyroch prevádzkach – s ubytovaním, v reštaurácii, v kuchyni aj v práčovni. Keď nimi prejdú, spoločne sa dohodneme, kde sa cítili najlepšie, najužitočnejšie, v čom by chceli pokračovať. Na tom mieste sa potom začnú konkrétne profilovať.
Majkin príklad jasne ukazuje, že praktické zručnosti nie sú to jediné, čo sa u vás mladí ľudia s mentálnym postihnutím naučia.
Určite nie. Okrem praktických pracovných zručností v gastre a hotelierstve tu získavajú aj mäkké zručnosti. Učíme ich byť dochvíľnymi, komunikovať v konflikte, dodržiavať pracovnú disciplínu, rešpektovať hierarchiu na pracovisku a podobne. Než ich zaradíme do samotného procesu, potrebujeme vedieť, ako na tom sú – niekto je výkonnejší ráno, iný zase zvláda systematickú prácu niekoľko hodín, no potom potrebuje dlhšiu prestávku. Sú aj takí, ktorí radšej vykonávajú úlohy jednu po druhej, po každej si chodia po nové zadanie. A je to tak úplne v poriadku. Takéto detailné informácie o nich zbierame preto, aby sme im potom, čo ukončia proces prípravy v Biviu, pomohli nájsť prácu tak, aby im takpovediac sedela na mieru. Aby sme znížili riziko ich zlyhania na pracovisku. Ak je to potrebné, niekoľko dní ich potom v novej práci aj sprevádzame, pomáhame im aklimatizovať sa, komunikujeme so zamestnávateľom.
Viete odhadnúť, alebo dokonca presne povedať, koľko ľudí s mentálnym postihnutím je zamestnaných? Na internete som našla niekoľko rokov staré odhady o dvoch či troch percentách.
Bohužiaľ, nevieme. Roky tlačíme na štát, aby sa touto témou zaoberal, aby sa postaral o štatistiky konkrétne o ľuďoch s mentálnym postihnutím. Nemáme čísla, ktoré by sme mohli považovať za reálne. Ale to platí o ľuďoch s postihnutím všeobecne. Zároveň, je tam veľmi veľa premenných, ktoré treba zohľadňovať. Existuje niekoľko paralelných zdrojov, ktoré však zohľadňujú rozdielne skutočnosti, preto ich nemožno spojiť a vytvoriť z nich jednotnú relevantnú štatistiku. Bez tvrdých štatistických dát je pritom prakticky nemožné vytvoriť strategické plány, napríklad v oblasti podpory zamestnávania ľudí s postihnutím. Ak je to možné a vhodné, opierame sa o štatistiky z okolitých krajín.
S ľuďmi s mentálnym postihnutím sa venujete aj sebaobhajobe. Pred kým všetkým sa musia za seba v živote postaviť? Šípim, že tam budú aj rodičia a blízka rodina.
Určite áno, ale nezazlieval by som im to. Ľudia s mentálnym postihnutím na Slovensku nemajú ľahký život, ani ich rodina. Tá za nich bojuje v podstate od narodenia. To, že za nich často rozhodujú, súvisí s tým, že ich chcú chrániť – myslia si, že to robia v ich prospech. Viem si predstaviť, že im to niekedy uľahčí situáciu, zjednoduší veci. Treba sa na to pozerať aj kriticky, ale veľmi, veľmi citlivo. Posudzovať, ale neodsudzovať. Málokto z nás by chcel byť v ich koži. Naše hodiny sebaobhajovania, ktoré robíme už viac ako 20 rokov, v podstate nemajú striktne stanovené kritéria ani obsahy, vyvíjajú sa v čase a podľa potreby a očakávaní aktuálnej skupiny ľudí s mentálnym postihnutím. Voláme ich sebaobhajcovia. Snažíme sa o to, aby bola skupina čo najrozmanitejšia, aby v nej boli ľudia s postihnutím s rôznymi životnými skúsenosťami. Spoločne potom raz týždenne hľadáme riešenia na otázky a problémy, s ktorými do kolektívu prichádzajú. Navzájom si radia, počúvajú sa.
Akým témam sa venujete?
Napríklad už spomínanému právu voliť. Niektorí z našich klientov a klientiek ani nevedeli, že ho majú, že aj oni môžu rozhodovať o tom, kto ich bude zastupovať v parlamente alebo v meste. Opakuje sa nám aj téma osamostatnenia sa od rodičov a bývania v podnájme, čo to všetko obnáša, či dokážu sami platiť za nájom a podobne. Partnerské vzťahy tiež bývajú témou záujmu. Mnohí z nich majú skúsenosť so šikanou a diskrimináciou, aj o tom sa chcú rozprávať. Niekedy potrebujú verbalizovať aj dávno zažité veci, o ktorých sa predtým nikdy s nikým nerozprávali, snažia sa tie svoje skúsenosti uchopiť a zisťujú, čo sa s tým dá vôbec urobiť, aby sa to už neopakovalo. Hľadajú svoje miesto v spoločnosti, snažia sa zaradiť. Možno to celé znie tak pekne, no v skutočnosti sú to mesiace až roky, kým takéto hodiny sebaobhajovania začnú mať na ľudí s postihnutím efekt aj v praxi.
Akceptujú sa ľudia s mentálnym postihnutím takí, akí sú?
Nie od začiatku a nie všetci, ale pracujeme s nimi na tom. Chceme, aby chápali, že síce majú mentálne postihnutie, ale to neznamená, že sú menejcenní. Aby si uvedomovali, že ich postihnutie nikoho neoprávňuje za nich v dospelosti rozhodovať. Zároveň je veľmi dôležité, aby dokázali pomenovať svoje kapacity a ľudí napríklad na úrade požiadali, aby im pomalšie a ešte raz zopakovali, čo od nich potrebujú. Niektorí naopak ďalej využívajú pomoc rodičov a sú s tým úplne stotožnení, je to pre nich jednoduchšie. Ak je to ich vlastné rozhodnutie, my ho plne rešpektujeme. Už nejaký čas sa snažíme zlegalizovať inštitút podporovaného rozhodovania. Ten by zabezpečoval napríklad to, aby ľudia s mentálnym postihnutím mohli využívať poradný hlas človeka, ktorému sami dôverujú. Dnes takého človeka inštitúcie, napríklad banky alebo nemocnice, neakceptujú. Ak by sa to podarilo, bol by to veľký posun vpred v podpore nezávislosti ľudí s mentálnym postihnutím.
Viem, že mestská časť Rača, kde sa Bivio nachádza, vás podporuje aj finančne. Zaujímal sa niekedy štát o vaše know-how? Ako ho možno implementovať na celoštátnej úrovni s cieľom zlepšiť situáciu ľudí s mentálnym postihnutím?
Komunitný život v Rači je čulý. Okrem podpory z mestskej časti sa navzájom podporujeme aj s inými organizáciami, ktoré tu sídlia. Dokonca aj Novú Cvernovku ešte považujeme za “našu”, aj keď tá už sa v Rači nenachádza. Čo sa týka štátu, stáva sa nám, že nás volajú prezentovať našu prácu. Ako príklad dobrej praxe v oblasti podpory sociálneho podnikania a sociálnej ekonomiky. Určite nás a našu prácu registrujú, to vieme. Dobrú skúsenosť máme aj s rezortom práce a s ich sekciou sociálnej ekonomiky. Myslím si, že sme za tie roky práce s ľuďmi s mentálnym postihnutím zorientovaní v situácii, projekt nám výborne funguje, máme dobré výsledky. Chceli by sme a myslím si, že by sme to aj dokázali, vytvoriť podobné miesta ako je Bivio aj v iných mestách Slovenska. Neočakávam však, že by sme na to dostali peniaze od štátu. Zvažujeme, či sa do toho pustiť a kde na to vziať financie.
Keby sa vám ozvali s ponukou spolupráce, trebárs na národnom projekte na podporu zamestnanosti ľudí s mentálnym postihnutím, išli by ste do toho?
Určite áno.
Foto: BIVIO
Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.